Nórsko 2018 - Bati

Ako každý rok, sme sa i tentokrát vybrali na rybársku expedíciu na sever Nórska. Celá banda sme sa stretli už v Osle na letisku, dlho sme sa s chlapcami nevideli takže nasledovalo dojímavé zvítanie - Oreh, Koláč, Pace, Milan a ja. Koláč stihol za pol hodinku vtedy dať nejakých 17 pív, tomu by konkuroval už len náš kamarát Sixo. Leteli sme inými letmi, ja z Amsterdamu a chlapci z Budapešti, tak sme sa po krátkom pokeci rozlúčili a pobrali sa na svoje lety.

Cesta bola pohodová a ubehla rýchlo, šéf kempu nám nechal mercedes s trailerom na letisku nech šoférujeme sami, čo sa ukázalo ako perfektný nápad, nemuseli sme sa trepať s kuframi po nákupoch, ale sme sa komfortne odviezli kde bolo treba, nakúpili čo bolo treba. Kým som tankoval, tak Koláč šiel kúpiť plynovú bombu, poslednú čo na pumpe bola. Nie žeby ju potreboval keďže nemal ani plynový varič, ale chcel ju kúpiť aby pre mňa už neostala, je to proste dobrák od kosti ... Našťastie na inej pumpe som si zakúpil bombu aj ja. 
Šoférovalo sa dobre, kochali sme sa okolím a krásnou prírodou. Už tam sme si všimli že v okolitých riekach je dosť málo vody oproti minulým rokom. Po 1,5hodine sme došli do bodu, kedy sa ďalej ide offroadami. Tam nás tiež čakali dve autá a mali sme sa sami odviezť až do kempu. Koláč prijal funkciu druhého šoféra a ujal sa vedenia druhého vozidla. Keďže bolo dosť sucho, tak nám nehrozilo zapadnutie v blate, na rozdiel od minulého roku. S chuťou sme si zaspomínali na nášho kámoša Davida, ktorý túto výpravu s nami vtedy absolvoval. Na mnoho humorných (rozumej - pre neho veľmi stresujúcich) udalostí, na ktorých sme sa my samozrejme strašne bavili... cez stratenú batožinu až po kompletné ošpliechanie blatom od hlavy po päty, v jedinom oblečení čo mu vtedy ostalo... 

No ale ideme ďalej, po 1,5 hodine sme konečne došli do kempu, bolo asi pol 4 ráno. Človek by čakal tmu jak v rohu, ale tu kde je polárny deň, sme si užívali slniečko a krásne počasie. Kemp je na naše prekvapenie plný rybárov. Pred rokmi sme tam boli sami, prípadne ešte ďalšia partia, ale tento rok je tu ozaj rušno... 

Nasledovalo rýchle vybalenie a zaslúžený oddych po náročnej ceste. Po niekoľko hodinovom spánku sme sa bleskovo pripravili a hor sa na ryby. "Počkajte maaa!!!" Kričal som na nich keď na mňa už vonku všetci čakali, ako zvyčajne som ja ten posledný ... Ale viete, to najlepšie prichádza vždy na koniec, a to som ešte netušil, že o tejto výprave to bude platiť dvojnásobne…

Rýchle kroky smerovali na blízke pereje za chatami. Krásne miesta na muchu, streamer ale aj na prívlač. Trochu nás prekvapil nízky stav vody kvôli suchám, ale nedali sme sa tým odradiť. Koláč ako skúsený šťukár si to ako jediný namieril hneď na šťukové miesta, ktoré boli každý rok veľmi produktívne. Ja som mal tu česť chytiť prvú rybu tohtoročnej výpravy, bol to lipeň cca 30cm na suchú mušku, na nórske pomery prcek, ale ako predsa ma potešil.

Pace sa rozhodol smáčkovať, ide mu to ozaj najlepšie. Hneď prvý deň sme ulovili všetci krásne pstruhy a lipne cez 50cm.

Vrátil sa aj Koláč zo štúk a tiež hlásil slušné úlovky, 109cm šťuka je ozaj parádna ryba aj na tunajšie pomery, ktorou sa jej lovec neštítil pochváliť pri každej možnej príležitosti.

Oreh ako najlepší muškár výpravy si prišiel na svoje, spolu aj s Milanom im to šlo veľmi dobre a pochytali spústu rýb. Krásny deň bol za nami, a vrátili sme sa príjemne unavení do chaty. Na naše prekvapenie centrálne toalety a sprcha zamknuté, a šéf kempu sa mal vrátiť až nasledujúci deň. Nenechali sme sa znechutiť a na umývanie sme využili teplú vodu v blízkej rieke. Objavili sme aj drevený záchod, ktorý nám nahradil moderný splachovací aparát. 
Druhý deň nasledoval podobný program, venovať sa okolitým miestam na pereji. Rýb bolo pomenej, kvôli nízkej vode, aj kvôli vysokému rybárskemu tlaku ktorý tam tento rok panoval, no zachytali sme si celkom dobre. 

Tento rok sme si naplánovali kempovačku na horných úsekoch riek a jazier. Podarilo sa nám dohodnúť so šéfom, že nás v pondelok vezme hore loďou. S veľkými očakávaniami sme sa pripravovali a balili. Večer nasledovalo nalodenie a hor sa hore prúdom.

Po hodinke v člnoch sme boli na mieste, dohodli sa so šéfom že mu dáme vedieť kedy po nás má prísť, a vybrali sa na určené miesto kempovačky. Bolo to celkom náročné, keďže sme si všetci niesli stany, spacáky, karimatky, oblečenie, jedlo a dosť rybárskej výbavy... Musím sa priznať, že v mojej batožine značnú čast tvorilo jedlo (tak ako vždy), naopak Pace ktorý sa väčšinou živí našimi zásobami, mal i oblečenia veľmi málo, pre neho však viac ako dosť. Oreh, ten bol zas nabalený najnovšími kemperskými vychytávkami od nafukovacích lyžičiek, cez instantné ponožky, až po mikro oblečenie čo sa po zbalení zmestí do zápalkovej krabičky ...

Na mieste sme stretli kempovať nejakého Nemca, ktorý žije už 15 rokov v Osle. Bol to veľmi priateľský a milý rybár, dosť mi pripomínal Koláča, v kuse niečo vykrikoval s úsmevom na perách, pritom nikto z nás mu nerozumel ani slovo. Rozložili sme stanový tábor, a hor sa na ryby. Ja ako plandavkár som sa na horné jazerá veľmi tešil, každý rok tam máme krásne úlovky. Veľmi pekne sme si zachytali pstruhy, Paco ulovil niekoľko kusov cez 50cm, Oreh drtil na pereji lipne konskej veľkosti na suchú mušku a občas streamer. Kolač vsadil na väčšie nástrahy, čo sa mu neskôr i vyplatilo, keďže nás všetkých ohúril megapstruhom o dĺžke 67cm.

Nádherná ryba, videli sme z nej len fotku keďže ju chytil sám, ale toto už je ryba z ríše snov aj tu na severe. Ja som sa venoval hlavne plandavke. Ryby boli dosť ďaleko a väčšinou sme chytali lipne. Potočáky sa zdržiavali viac pod perejami a v prúdoch, kde zasa kraľovali smáčkari. 

Varenie bola kapitola sama o sebe, naša profesionálna príprava sa vyplatila. Chlapci tam predsa len nazbierali dosť dreva do svojich varičov, a moje varovné slová že tam nebude dosť dreva, sa stali terčom posmechu počas celej výpravy. Ja som varil na plyne, šlo to rýchlo a veľmi dobre. Varili sme hlavne vodu na dehydratované jedlá, čaj, polievky. Ja som vo varení ale klasik, robil som si praženice, slaninu s cibuľou... chlapci si moju slaninovú praženicu tiež veľmi pochvaľovali.
Hneď prvú noc keď sme zaľahli, zrazu začali divné zvuky. Pár týždňov pred odjazdom sme počuli informácie o medveďovi v okolí. Musím sa priznať že už dlho som sa tak nebál. Prestal som sa okamžite v spacáku hýbať a zmeravel som. Dúfal som že si ten medveď vyberie ako prvú obeť niekoho iného, a ja budem mať možnosť sa zachrániť... zazipsoval som zips na spacáku až po hlavu a celý sa do neho schoval. Pozorne som počúval podivné zvuky a modlil sa nech zje ako prvého Koláča. Ten mal v krvi toľko rumu, že by tomu medveďovi museli na záchytke 3x vypumpovať žalúdok, aby to prežil ... Zvuk ale postupne silnel a silnel… Povedal som si: "Toto Batičku bude tvoj koniec..." Ozývalo sa to z pravej strany, veľmi blízko môjho stanu. Počkať ... “tam predsa kempuje Oreh” pomyslel som si. Žeby to predsa ... ten medveď nebol? Zrazu sa to zviera začalo akoby dusiť, to som spozornel a už som tušil že to medveď nebude. Podarilo sa mi úspešne toho tvora identifikovať, bol to chrápajúci Oreh. Spokojne som si teda zasadil štuple do uši, a zaspal ako bábätko. 

Po dvoch dňoch sa náš nemecko-nórsky priateľ rozhodol na loďke presunúť na iné miesto. Usudzujem, že sa v noci tiež bál spomínaného medveďa ... Mali sme celú tú nórsku divočinu len pre seba a využili sme to naplno. Spústa krásnych rýb všetkých druhov, kopec srandy, a výborný relax. 
Poslednú noc nás chytila neskutočná búrka ktorá preverila naše fyzické aj psychické schopnosti. Keď to matka príroda rozbalila naplno s vetrom a dažďom sprevádzanými hromami a bleskami, tak to bol taký hukot že sme sa nemohli ani rozprávať, pri tom naše stany boli od seba jeden meter. Jediné čo bolo v tej búrke počuť, bol chrápajúci Milan. Koláč s Pacom zakempovali pre istotu ďalej od chrápačov, ja som bol vybavený leteckými štupľami do uší, ktoré ale nie vždy vytlmili tento nočný koncert. Zvládli sme ale aj tú búrku, škody neboli veľké. Koláč a Pace mali v stane menšiu amazonku, ktorá im slušne zamočila veci. Ukázalo sa že Milanova rada na výber miesta pre ich stan, bola plánovaná na elimináciu a likvidáciu konkurencie… 

Kempovačka ubehla rýchlo, nastal čas balenia a presunu na miesto vyzdvihnutia. Kráčalo sa nám oveľa lepšie, keďže jedlo bolo už zjedené, hlavne ja som mal tak cca o 16kg batožiny menej. Šéf po nás prišiel načas a preprava do kempu bola rýchla. Všetci sme sa po 4 dňoch tešili na sprchu a regulérny záchod. Po hygiene sme zaspali ako bábätka, len z vedľajšej izby sa ozývali strašné pazvuky chrápačov Milana s Orehom, z ktorých jeden rezal drevo, a druhý sa zrejme dusil.
Do konca výpravy zostáva ešte pár dní. Zhodli sme sa, že ideme na pereje okolo kempu, Koláč ako šťukár šiel prevetrať svoje osvedčené miesta. Úlovky boli už slabšie, rýb pomenej i keď veľkosť slušná. Nasledujúci deň sme sa rozhodli že si vyšlapeme hore na jazerá, na ktorých sme tento rok ešte nelovili. Veľké vodné plochy skrývajú veľké ryby. Pochytali sme krásne potočáky, hlavne Pace ktorému sa tento rok v pstruhoch veľmi darilo.

Ja som sa snažil uloviť najtajomnejšiu rybu nórskeho severu, Arktického Sivoňa. Vysoké teploty a nízka hladina vody však tieto tvory vyhnala do ďalekých hlbín, kde bolo plandavkou veľmi ťažko dohodiť ... Chlapci sa postupne presúvali a prechytávali jazero, ja som ostal verný miestu kde som tušil že môže niečo krajšie prísť. Plandavku som nechával spadnúť úplne na dno, hĺbka tam bola nehorázna, na niektorých miestach snáď aj 20m. Po x-tom náhode to prišlo, po pár otočeniach klučky záber v diaľke zo dna, prudko zasekávam a cez brzdu a cítim že toto lipeň nebude. S veľkým napätím rybu priťahujem bližšie k brehu a opatrne zdolávam. Je to tam!!!!! Kričím od radosti, prvý sivoň tohoročnej výpravy! Obrovská radosť a euforické výkriky sa niesli do diaľky severskou tundrou. Nebola to veľká ryba, odhadom nejakých 40cm.

Nasledovalo pár fotiek, a rybka putovala rýchlo naspäť do vody. Okamžite nahadzujem plandavku a nechávam ju padnúť na dno. Začínam navíjať šnúru, a v momente nasleduje znova razantný záber. Okamžite zasekávam a ďalšia ryba je na prúte. Cítim zimomriavky na celom tele ešte aj teraz keď to len píšem. Pomaly rybu priťahujem a vidím že je to ďalší sivoň podobnej veľkosti ako jeho predošlý brat. Nasledovalo rýchle pustenie a hneď nahadzujem znova do diaľky. Plandavka po cca 25 sekundách padá na dno a začínam navíjať kľučkou navijaku. Znova nasleduje záber a cítim že toto už bude slušnejšia ryba. Veľmi opatrne zdolávam a priťahujem rybu k brehu. Na slnku sa odráža silne oranžové brucho a plutvy, krásny Arktický sivoň. Navigujem ho do môjho podberáku, a skáčem od radosti ako malý chlapec.

Beriem ho na breh kvôli meraniu, keďže toto je ryba 50+. Meter ukazuje 55cm, nádhera ... proste nádhera, kolena sa mi klepú radosťou a na tvári mam výraz ako keby som vyhral lotériu. Rýchlo vybehnem na kopec kde je signál a volám Koláčovi či im tam tiež berú sivone. Koláč mi moje úlovky samozrejme neverí, ale keďže im tam berie veľké lobogo, tak idú to rýchlo skúsiť na moje miesto. Ako prvý sa samozrejme objavuje Paco, ten je vždy všade prvý, keď ide o ryby. Chlapci rýchlo nahadzujú a snažia sa uloviť túto tajomnú severskú rybu. Po hodinke už ale žiadny záber od sivoňa neprichádza, ani chlapcom a ani mne. Na konte ale mám 3 sivoňov čo je veľmi veľký úspech a spokojnosť je na mieste.

Presúvame sa pozdĺž jazera a skúšame nové miesta. Väčšinou chytáme lipne okolo 50cm, a tu a tam i nejaký potočák. Deň sme si spestrili aj hodinovým pretekom, ktorý vyhral na poslednú chvíľu Koláč. 
Troch bodkáčov sme si na obed vykuchali a upiekli, trocha soli a čierneho korenia, pekne na panvičke na masle a cibuľke. Poviem vám chlapci, toto bola najchutnejšia ryba akú som kedy jedol. Zvyšok družstva len s plnými ústami prikyvovalo. Patrik ktorý prehlasuje že neje ryby, hltá ako bocian jeden kus za druhým, a súhlasí, že je to ozaj mňamka.

Tak ideme loviť ďalej, Paco nasadzuje asi najohavnejšiu nástrahu akú som kedy videl. A verte mi, že som toho videl už dosť. Je to niečo medzi plandavkou a pilkrom, dlhé asi 20cm a váha okolo 15g, na konci s malým trojhákom. Všetci sme sa smiali čo to je za nástrahu, a boli presvedčení že na toto určite žiadna ryba nezaútočí ... Na tretí náhod ale Patrik hlási rybu. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. To musí byť asi nejaký starý slepý polomŕtvy lipeň, ktorý sa rozhodol skoncovať so životom. Sledujeme ohnutý prút, ale na lipňa to veru nevyzerá. Ryba je vo výbornej kondícii a nenechá sa len tak pritiahnuť k brehu. Ja ako skúsený podoberač sa pripravujem na podobratie. Po niekoľkých minútach napínavého boja a preťahovania je ryba konečne pri brehu. Prudkým švihom ju podoberám, a vzápätí nám naše sánky padajú. Nádherný potočák, krásny, majestátny, zdravý, silný, bojovný ... proste parádna rybka. Koláč svojim prísnym meraním hlási 58cm, nasleduje pár umeleckých momentiek, na ktoré je Paco expert. No náš skúsený fotograf Oreh dokáže pracovať aj s takýmto materiálom, a predsa sa mu podarí odfotiť niekoľko pekných záberov.

Rybku trocha rozplávame a putuje naspäť do chladných severských hlbín. Nádherné zakončenie dna. Nižšie na inom mieste táto ohavná nástraha ulovila ešte lipňa 54cm a ďalšieho potočáka rovnakej veľkosti. To už Oreh nevydržal a nasadil rovnakú ohavu. Chytili sme v ten deň ešte pár lipňov, a spokojní sa pobrali naspäť do kempu. Cesta ubehla rýchlo, i keď je to zhruba okolo 5km chôdze jednou stranou. 

Večer sa dávame trocha dokopy, a preberáme plán na ďalší deň, náš posledný ... Pre mňa je voľba jasná, idem zasa hore a budem sa snažiť uloviť oranžového diabla z tajomných hlbín. Chlapci to pojali trocha pohodovejšie, a rozhodli sa motať celý deň okolo kempu, v kľude sa pobaliť a presušiť veci. Ráno si doprajeme dostatok spánku, raňajky, a každý ide svojim smerom na poslednú rybačku, rozlúčiť sa s divokým severom.
Je tu ráno, a po raňajkách ma čaká 1,5h pochod, po ktorom prichádzam k jazeru, protivietor nahadzovanie dosť sťažuje, no moja osvedčená zostava dopravuje 10g plandavku spoľahlivo do požadovanej diaľky. Celú výpravu nám vietor dosť fúka, čo nám rybačku trocha sťažuje. Na druhej strane v horúcich dňoch je tento vietor príjemným osviežením. Ako prvé chytám lipne, už z nich nemám takú radosť ako na začiatku i keď to sú polmetrové ryby, moje poslanie je totiž uloviť sivoňa. Po pár hodinách prichádza razantný záber z dna, a ja tuším čo to môže byť. Rybu priťahujem k brehu, je to sivoň 40tkovej rady, krásna rybka v plnej kondícii.

Zdolávam, rýchlo robím pár fotiek a znova nahadzujem. Včerajšie sivoňove rýchlobranie sa ale neopakuje, a ďalšia ryba prichádza na inom mieste o cca hodinku neskôr. Záber a zdolávačka nasvedčuje tomu že to bude ďalší sivoň. Veľkostne je to rybka okolo 45cm, pár fotiek a rýchlo naspäť. Postupne prechytávam najhlbšie miesta jazera a chytám ešte ďalšie dva kusy podobnej veľkosti.

Dám si prestávku a doplňujem sily pripraveným jedlom. To nahadzovanie do diaľky plným švihom je veľmi náročné a dá celkom zabrať i skúsenému rybárovi. Po doplnení energie prechytávam postupne miesta, kde som už dnes lovil. Chytám väčšinou lipne, ryby slušnej veľkosti 50cm+ v plnej kondícii. Deň ubehol ako voda, a je čas sa vrátiť. Medzitým ustal vietor a hladina je ako zrkadlo, božský pohľad ... slnko zapadlo a červené zore sa ligoce nad divokou tundrou. Keďže sa musím dnes aj pobaliť, dávam ešte pár posledných hodov, už v rybu ani nedúfajúc. V bezvetrí sa mi nahadzuje oveľa lepšie, po nahodení a vyklesaní plandavky ku dnu dokonca vidím koniec 100m šnúry na navijaku. Na tretí náhod prichádza prudký záber z dna. Ryba robí krátke agresívne výpady, typické pre arktického sivoňa. Cítim že je to krajšia rybka, a veľmi opatrne zdolávam. Po pár minútach preťahovania priťahujem rybu ku brehu, je to nádherný sivoň.

Krásna zdravá ryba v plnej kondícii. Meter ukazuje 55cm. Toto sú pre mňa tie najvzácnejšie ryby, toto je to, prečo sem tak rád chodím ... uspokojenie sa strieda so šťastím a radosťou. Rýchlo robím pár fotiek, a idem rybku rozplávať.

Po pár sekundách sa mi vyšmykne z ruky a stráca sa z dohľadu v čiernej hlbočine chladného jazera. Úžasný pocit ... sadnem si na kameň a užívam si tu krásu okolo mňa. Je to niečo úžasné ...

Pomaly sa poberám dole do kempu, hodinky ukazujú 11hodín večer. Po príchode chlapci už poctivo zbalení spokojne spia. Opatrne sa vyzliekam aby som nikoho nezobudil a tiež zaľahujem do postele. Ráno ma čaká ešte balenie pred odchodom. 
4:00 budík, spal som nejaké 3hodinky, musí to ale stačiť. Rýchle balenie, a dúfam že som všetko zbalil. Nakladáme offroady, a pripravujeme sa na cestu. Kontrolujeme ešte chatku, či tam niečo neostalo, a vyrážame z kempu. Jeden Jeep šoférujem ja a druhý šéf kempu. Cestou sa pohľadom lúčime s touto divokou krajinou, krajinou kde niet telefónneho signálu, krajinou kde zabudnete na svoje problémy, krajinou kde sa vám splnia najtajnejšie rybárske sny ... 

Na letisku sa lúčime so šéfom, podávame si ruky a ďakujeme mu, že sme i tento rok mohli okúsiť trocha z týchto rybárskych pokladov. Plní skvelých zážitkov sedíme uspokojení na letisku, a čakáme na let. Môj čas je tu, idem odovzdať batožinu keďže letím skôr ako chlapci. Nasleduje dojemné lúčenie a vrúcne objatia, slabšie povahy dokonca vyronili i slzičku. Pozor ale, my nesmútime! V našich srdciach sa pomaly rodí už nová výprava, nevieme presne kde to bude, Grónsko, Island či Kola ... Nechajte sa prekvapiť!
Jedno je ale iste, bude to veľké!

Bati.

Privlac.sk