Bolene v sukni

Môj kamarát Miro pochádza zo starej Košickej rodiny. Rybárskej rodiny. Jeho otec, ktorý už pred niekoľkými rokmi náhle zomrel, bol veľmi uznávaným rybárom, špecialistom a priekopníkom v prívlači. Zostali po ňom desiatky udíc a asi 3 kilá rôznych rotačiek a plandaviek. Mirova mama sa ani po tých rokoch nezmierila s jeho smrťou. Každá udica, každá rotačka jej všeličo pripomína. Niekedy si ich miesto telenovely v televízore prezerá a má zasnené oči. Ak náhodou niečo z tejto zbierky niekomu dá, tak Mirovej polovičke, ktorá nerybárči. Občas chce aby som ju potom aj s Mirom zobral na ryby. Lenže to nebýva jednoduché, veľa práce a povinností. Ale poznáte ten pocit ako jedného krásneho dňa všetko vyjde ako má, všetky prekážky a všetky problémy padnú ako lístie na jeseň zo stromov.

Je polovica júna a pre všetkých vláčkarov nastáva po dlhej odmlke vytúžený deň. 16. jún.  Deň keď padnú všetky prekážky, deň ktorý je vždy iný a niečím výnimočný. Takým bol aj ten minuloročný. Dohoda s Mirom bola, že bude u mňa o štvrtej. Vedeli sme, že chceme skúsiť bolene na Ružíne, ale nič viac. Je pol štvrtej a niekto mi trúbi pod oknom paneláku.

 „Miro?“ preblesklo mi hlavou, „ ale veď sme boli dohodnutý na štvrtú.“ Pozriem z okna a von v šere a tme spoznávam starý Olcit. Auto, ktoré ma už nespočetne krát viezlo na ryby. Auto v ktorom sa zastavil čas aj tachometer. Auto v ktorom sme s Mirom viezli naše prvé frajerky na ryby, ktoré nám dali kopačky cez lístoček za stieračom. Neviem ako dokáže prejsť cez STK, ale stále jazdí.

„Kde máš oktávku? A čo tu vytrubuješ o pol štvrtej?“ spustím hneď pri príchode k autu. Miro nepovie nič len pokrčí ramenami. Sadá si na miesto spolujazdca. „Dnes idem s vami chlapci, ako za starých čias“ usmeje sa na mňa Mirova mama. „Upiekla som koláč a uvarila kávu“ pokračuje.

Ani neviem ako sme sa dostali na Ružín. Vykladáme veci. Zrak mi spočinie na prúte, ktorý vyberá Miro z auta. Prút, s ktorým sme vždy chceli chytať a nikdy nemohli. Maličký navijáčik ABU a hrsť rotačiek mi pripomenú spomienky. Všetky tie nástrahy vyrobil Mirov otec. Celú výbavu odovzdáva do maminých rúk. Na koniec vlasca zavesí ten najzajdenejší blyskáč. Prichádzame k vode. Mirova mama v sukni a v čižmách po kolená. S Mirom prečesávame vodu. Raz letí Cultiva od Owneru, potom nejaká Rapala, ale nič neberie. Stará pani sedí na pni a pozoruje hladinu. Z ničoho nič sa postaví a zabrodí čo jej čižmy stačia. Nástraha mi zasviští okolo uši a rotačka letí dobrých šesťdesiat metrov od nás. Ťahá pomaly, pomaličky, splýva s prútom, na kľučke od navijáku iba dva prsty, akoby pila Carte Noire v Carpane na Hlavnej ulici, tak fajnovo, vychutnáva každý záchvev pliešku. Kým prejde polovicu trate, tak ja už stihnem nahodiť aspoň päťkrát, ale nič. Záber je prudký, takmer vytrhne Mirovej matke udicu z ruky. Ja len nechápavo krčím ramenami a krútim hlavou. Boj je statočný asi osemdesiatka boleň sa nechce vzdať. My s Mirom prestávame chytať a len sledujeme koncert, čo sa odohráva vedľa nás. Nechceme rušiť falošnými tónmi. Štyri bolene a každí cez osemdesiat za pol hodiny. Neuveriteľné. Ideme domov.

„Viete, chodili sme tu s mužom ešte skôr ako ste boli na svete, chlapci. Ani raz jeden bez druhého, kým sa nenarodili deti. Aj dnes tu bol so mnou. Vlastne tie ryby nachytal on, ja som len držala prút. Však Michal?“ zdvihne zrak k stropu a ja som si istý, že ho tam niekde v rybárskom nebi vidí a počuje.  V tom vstane, otvorí skriňu, do ktorej nemá nikto prístup, ani Miro tam nechodí. Vyberie malú nenápadnú udicu a podá mi ju s gestom, ako v Čapkovej dráme Matka. Len to „jdi“ chýba. Ešte aj tú rotačku tam nechala.

Tomi.

Privlac.sk